http://www.sme.sk/c/2513782/Nic-nemusi-byt-nutne-bud-pravda-alebo-loz.html
Tohtoročný nositeľ Nobelovej ceny za literatúru poslal do Štokholmu videonahrávku svojho kontroverzného prejavu s búrlivou kritikou USA
Nič nemusí byť nutne buď pravda, alebo lož
Roku 1958 som napísal: "Neexistujú jasné rozdiely medzi skutočným a neskutočným, práve tak, ako takmer neexistuje rozdiel medzi pravdivým a nepravdivým. Nič nemusí byť nutne buď pravda, alebo lož, môže to byť oboje, aj pravda, aj lož." Tieto tvrdenia stále ešte považujem za obhájiteľné a z hľadiska skúmania skutočnosti umením za naďalej platné. Ako autor sa toho držím, ale ako občan to robiť nemôžem. Ako občan sa musím pýtať: čo je pravda? Čo pravda nie je?
Zamrznuté jazero
V divadelnom predstavení je pravda vždy ťažko postihnuteľná vec. Nikdy ju nenájdeme celú, ale zo všetkých síl ju hľadáme. Hľadanie je jednoznačným motorom nášho úsilia. Hľadanie je našou úlohou. Väčšinou sa o pravdu v tme potkýname, zrážame sa s ňou alebo ju zazrieme len v krátkom pohľade, alebo zbadáme len obrys, ktorý by jej mohol zodpovedať, a často si ani nevšimneme, či je to naozaj tak. Skutočná pravda však spočíva v tom, že nič také ako pravda sa v dráme nájsť nedá. Právd je veľa. Pravdy si protirečia, navzájom sa odrážajú, ignorujú sa a nadávajú si, cúvajú pred sebou navzájom, sú voči sebe slepé. Občas máme pocit, že držíme v ruke pravdu okamihu, potom nám prekĺzne medzi prsty a zmizne.
Je to zvláštny moment, moment, v ktorom tvoríte postavy, ktoré dovtedy neexistovali. To, čo potom príde, sa udeje v skokoch, nejasne až halucinačne, aj keď to miestami vyzerá na nezadržateľnú lavínu. Autor sa nachádza v zvláštnej situácii. Postavy ho vlastne neprijímajú s otvoreným náručím. Postavy sa mu vzpierajú. Nie je ľahké s nimi vyjsť, je nemožné ich definovať. A vôbec si nenechajú nič predpisovať. V istom zmysle s nimi človek hrá nekonečnú hru na mačku a myš, na slepú babu, na schovávačku. Ale nakoniec vysvitne, že máme do činenia s ľuďmi z mäsa a kostí, s ľuďmi, ktorí majú vlastnú vôľu a individuálnu citlivosť a pozostávajú z čiastočiek, ktoré sa nedajú meniť, manipulovať či skresľovať.
V umení teda jazyk zostáva neobyčajne mnohoznačnou záležitosťou, pieskovisko, trampolína, zamrznuté jazero, do ktorého sa človek, autor, môže kedykoľvek preboriť. Ale ako som už povedal: hľadanie pravdy sa nikdy nemôže skončiť. Nemožno ho odložiť, ani odsunúť. Treba sa mu postaviť, a to tu a teraz.
Politické divadlo stavia človeka pred problém, ktorý je úplne iného druhu. Za každých okolností sa treba vyhnúť mravoučným kázňam. Nepostrádateľná je objektivita. Postavy musia voľne dýchať. Autor ich nesmie obmedzovať a zužovať, aby zodpovedali jeho vlastným preferenciám, sklonom a predsudkom. Musí byť ochotný blížiť sa k nim z najrôznejších smerov, zo všetkých možných zorných uhlov, príležitostne ich preľstiť, ale aj tak im ponechať slobodu ísť vlastnou cestou.
Politický jazyk, tak ako ho používajú politici, si na žiadne z týchto území netrúfa, pretože väčšina politikov podľa nám dostupných dôkazov nemá záujem o pravdu, ale len o moc a udržanie tejto moci. Aby táto moc pretrvala, je nevyhnutné, aby ľudia zostali nevedomí, aby žili s vedomím pravdy, dokonca pravdy svojho vlastného života. Preto nás obklopuje široko rozvetvená pavučina lži, z ktorej sa živíme.
Vnímanie úlohy
Ako každý z tu prítomných vie, ospravedlnenie invázie do Iraku znelo, že Saddám Husajn disponuje vysoko nebezpečným arzenálom zbraní hromadného ničenia, z ktorých niektoré môže odpáliť v priebehu štyridsiatich piatich minút, s ničivým účinkom. Ubezpečovali nás, že je to pravda. Nebola to pravda. Rozprávali nám, že Irak udržuje styky s al-Káidou a nesie zodpovednosť za hrôzy 11. septembra 2001. Ubezpečovali nás, že je to pravda. Nebola to pravda.
Pravda vyzerá celkom inak. Pravda súvisí s tým, ako Spojené štáty vnímajú svoju rolu vo svete a ako ju chcú stelesniť.
No než sa dostanem k súčasnosti, chcel by som ešte venovať pohľad najnovšej minulosti, mám na mysli politiku Spojených štátov od konca druhej svetovej vojny. Každý vie, čo sa dialo v Sovietskom zväze a v celej východnej Európe: systematická brutalita, doďaleka sa šíriace hrôzy, bezohľadné potláčanie samostatného myslenia. To všetko je podrobne zdokumentované a doložené. Ja tu však tvrdím, že zločiny Spojených štátov v tom istom čase sú zaprotokolované len povrchne, nehovoriac už o dokumentácii, nehovoriac o priznávaní, nehovoriac o tom, či sa vôbec vnímajú ako zločiny. Som presvedčený o tom, že to musí byť pomenované a že pravda má vážny vplyv na to, kde teraz stojí svet.
Priama invázia do zvrchovaného štátu vlastne nikdy nebola nejakou zvlášť obľúbenou metódou Spojených štátov. Skôr dávali prednosť takzvanému Low Intensity Conflict. Low Intensity Conflict znamená, že tisícky ľudí umrú, ale pomalšie, než by ich zabila jedným šmahom bomba. Znamená to, že nainfikujete srdce krajiny, že uvediete do pohybu zhubné bujnenie a dívate sa, ako sa rozmáha. Akonáhle je obyvateľstvo zotročené alebo na smrť umlátené - vyjde to na rovnako - a vlastní priatelia, armáda a veľké spoločnosti, sú pohodlne usadené pri riadiacej páke, predstúpi sa pred kameru a povie, že zvíťazila demokracia. To bola v rokoch, o ktorých tu hovorím, v skratke zahraničná politika Spojených štátov.
Vysoko signifikantným prípadom bola tragédia Nikaraguy. Spojené štáty štyridsať rokov podporovali brutálnu Somozovu diktatúru. V sedemdesiatom deviatom ju Nikaragujčania pod vedením sandinistov v masívnom ľudovom povstaní zvrhli.
Sandinisti neboli dokonalí. Aj oni sa vyznačovali istou aroganciou, a ich politická filozofia obsahovala celý rad rozporných prvkov. Boli však inteligentní, vnímaví a civilizovaní. Chystali sa založiť stabilnú, slušnú, pluralistickú spoločnosť. Zrušili trest smrti. Státisíce schudobnených roľníkov v podstate vrátili do života. Vyše stotisíc rodín dostalo pozemok. Vzniklo dvetisíc škôl. Pozoruhodná alfabetizačná kampaň znížila podiel analfabetov v krajine pod sedminu obyvateľstva. Bolo zavedené slobodné školstvo a bezplatná zdravotná starostlivosť. Detská úmrtnosť sa znížila o tretinu. Zlikvidovala sa detská obrna.
Nevymazané hrôzy
Spojené štáty to napadli ako marxisticko-leninské dobrodružstvo. Pred chvíľou som sa zmienil o tom, že nás obklopuje "pavučina lží". Prezident Ronald Reagan väčšinou opisoval Nikaraguu ako "totalitné väzenie". Spojené štáty nakoniec sandinistickú vládu zvrhli. Stálo to niekoľko rokov a veľa síl - ale nemilosrdné ekonomické šikanovanie a 30 000 mŕtvych nakoniec rozložili energiu a oduševnenie Nikaragujčanov. Táto "politika" však vôbec nebola obmedzená len na Strednú Ameriku. Praktizovala sa po celom svete. Nemala konca-kraja. A pritom ako by jej nikdy nebolo.
Po skončení druhej svetovej vojny podporovali Spojené štáty každú pravicovú vojenskú diktatúru na svete, a v mnohých prípadoch ju samy dostali k moci. Pripomeniem Indonéziu, Grécko, Uruguaj, Brazíliu, Paraguaj, Haiti, Turecko, Filipíny, Guatemalu, El Salvador a, samozrejme, Chile. Hrôzy, ktoré Amerika spôsobila Chile roku 1973, nemožno nikdy vymazať a nikdy odpustiť. V týchto krajinách boli státisíce mŕtvych. Boli naozaj? A môžeme ich naozaj všetkých pripísať zahraničnej politike Spojených štátov? Odpoveď znie: áno, boli, a musíme ich pripísať americkej zahraničnej politike. Ale o tom sa, samozrejme, nič nevie.
Nikdy sa to nestalo. Zločiny Spojených štátov boli systematické, konštantné, nehanebné, nemilosrdné, ale naozaj o tom hovorilo len veľmi málo ľudí. To sa Amerike musí nechať. Po celom svete robila chladné manipulácie a vystupovala pritom ako bojovníčka za univerzálne dobro. Skvelý, inteligentný, mimoriadne úspešný akt hypnózy.
Tvrdím, že Spojené štáty nepochybne predvádzajú najväčšiu šou sveta. Brutálne, ľahostajne, pohŕdavo a bez škrupúľ, ale aj vyslovene bystro. Ako obchodní cestujúci sú v podstate bez konkurencie, a ich hlavný hit sa volá sebaláska. To je absolútna bomba. Len si vypočujte všetkých tých amerických prezidentov, ako vyslovujú slová "americký ľud". Napríklad vo vete: "Hovorím americkému ľudu, že nastal čas modliť sa a brániť práva amerického ľudu, a prosím americký ľud, aby dôveroval krokom svojho prezidenta, ktoré z poverenia amerického ľudu podnikne."
Brilantný krok. Držať myslenie v šachu pomocou jazyka. Slová "americký ľud" vytvoria naozaj luxusný vankúšik na upokojenie. To, samozrejme, neplatí pre tých štyridsať miliónov ľudí, ktorí žijú pod hranicou chudoby, ani pre tie dva milióny mužov a žien zatvorených v obrovskom gulagu väzníc, rozprestierajúcom sa po celých Spojených štátov. Spojené štáty už opustili Low Intensity Conflict. Už nepovažujú ďalej za nutné nútiť sa k zdržanlivosti alebo sa dokonca blížiť k cieľu okľukami. Bezstarostne vyložili karty na stôl. Zvysoka kašľú na Spojené národy, medzinárodné právo či kritický disent, ktorý považujú za irelevantný a bezmocný.
Kde je mravná citlivosť?
Čo sa stalo s našou mravnou citlivosťou? Mali sme nejakú? Čo znamenajú tieto slová? Čo tie slová znamenajú? Že by dnes znamenali ten mimoriadne zriedkavo používaný pojem - svedomie? Svedomie, ktoré sa týka nielen nášho vlastného konania, ale aj našej spoločnej zodpovednosti za konanie iných? Je to všetko mŕtve? Vezmime si Guantanamo Bay. Stovky ľudí sú vyše troch rokov vo väzení, bez zákonného zastupovania či riadneho procesu v podstate zadržaní navždy. Táto absolútne protiprávna situácia existuje napriek Ženevskej konvencii. Takzvané medzinárodné spoločenstvo ju nielen toleruje, nevenuje jej v podstate ani myšlienku. Tejto kriminálnej nehoráznosti sa dopúšťa krajina, ktorá sa vyhlasuje za "vodkyňu slobodného sveta." Myslíme na ľudí v Guantanamo Bay? Čo o nich hovoria médiá? Sem-tam sa o nich zmienia - drobná noticka na šiestej strane.
Invázia do Iraku bola aktom nepokrytého štátneho terorizmu, ktorý demonštroval absolútne opovrhnutie princípom medzinárodného práva. Invázia bola svojvoľným vojenským zásahom, vyvolaným horou lží a zlomyseľnou manipuláciou médií a tým aj verejnosti: aktom konsolidácie vojenskej a ekonomickej kontroly Ameriky na Blízkom východe pod maskou oslobodzovania, posledného prostriedku, keď sa už všetky ostatné ospravedlnenia ospravedlniť nedajú. Impozantná demonštrácia vojenskej moci, ktorá je zodpovedná za smrť a zmrzačenie tisícok nevinných ľudí. Koľko ľudí treba zabiť, kým si vyslúžime označenie masového vraha a vojnového zločinca? Stotisíc?
Tisíce a státisíce, ak nie milióny ľudí v Spojených štátoch sú preukázateľne znechutené, zahanbené a pobúrené postupom svojej vlády, ale nepredstavujú žiadnu prepojenú politickú moc - zatiaľ nie. No znepokojenie, neistota a strach, tak ako ich deň po dni vidíme v Spojených štátoch rásť, sotva vymiznú.
Odkázaný sám na seba
Život spisovateľa je mimoriadne zraniteľnou, takmer bezbrannou existenciou. A netreba nad tým prelievať slzy. Spisovateľ sa rozhodol a toho sa drží. Aj keď je pravda, že ste vystavený všetkým vetrom, a niektoré sú naozaj ľadové. Ste odkázaný sám na seba, v exponovanej situácii. Nemáte nijaké útočisko, nijaké krytie - iba ak klamete - v takom prípade sa dostávate do úkrytu, dalo by sa povedať. A stávate sa politikom.
Myslím si, že nebojácne, neomylné intelektuálne odhodlanie určovať - ako občania - skutočnú pravdu nášho života a našich spoločností je kľúčovou povinnosťou, ktorá sa týka nás všetkých. Pokiaľ sa toto odhodlanie nestelesní v našej politickej vízii, zostaneme bez akejkoľvek nádeje, že znovu vytvoríme to, o čo sme už takmer prišli - dôstojnosť človeka.
© The Nobel Foundation 2005
Harold Pinter (1930) dramatik, scenárista. Žije v Londýne. Jeho svetovo slávne divadelné hry Správca, Narodeniny, Návrat domov, Krajina, Ticho či Zrada, ovplyvnené absurdným divadlom, sa uvádzajú na nespočetných javiskách. Je mimoriadnym nadšencom kriketu a angažovaným intelektuálom - od sedemdesiatych rokov sa vyjadruje k porušovaniu ľudských práv v mnohých krajinách sveta, okrem iného kritizoval aj útlak disidentov v Československu, bombardovanie bývalej Juhoslávie, ale aj inváziu spojencov do Iraku.
HAROLD PINTER
vzkazů:
3022
| registrován od:
25. July 2003 16:32
| poslední návštěva:
14. November 2015 07:58
